back to basics

Dobre dobre, idem na to.

To boli slová ktoré mi rezonovali v hlave už pred viac ako dvoma týždňami ked som sa zaprisahával že napíšem blog. Zkonkrétnenie
úseku života jedného z nás ktoré pomôže obrysu súčasnej situácie nadobudnúť tvar hovoril som si. Samozrejme som sa riadil konceptom ktorý
všetci dobre poznáme a ten znie: čo môžes urobiť zajtra urob pozajtra a máš dva dni voľna. Ale teraz naozaj. štyri steny stredoškolského internátu
na mna hučia a kontakt so svetom tvorí čierny notebook s červeným rámom. Môj výskyt na tomto mieste je produktom podvedomej ľahostajnosti voči vlastnému osudu.
Zdržanlivosť a utiahnutosť zamené najbližšími za blízky vzťah k technike a technológii aj keď teraz je už jasné že dieťa si vybralo lahšiu cestu nevediac že si veselo vykračuje po slepej uličke.
 Každodenné napomínanie a prehováranie do duše od vychovávateľa je už viac-menej ignorovatelnou rutinou. Ako jemné občerstvenie týždna slúži trening sily a kontroly tela v gymnastickej hale každý pondelok a stredu.
Koncept sveta sa mi v hlave pomaly skresľuje a niektoré časti ako radosť z maličkostí, zmysel pre povinnost a ctiziadost postupne prestávajú byť viac než slová. Teraz uz stará známa, vtedy nečakaná a mätúca, apatia
ma z času na čas oblopí ako deka. Čím viac si ju priviniem, tým je mi chladnejšie ale tento svet je plný paradoxov tak prečo nad tým rozmýšlať. Veď zachvíľu prídu prázdniny
kedy zas nebudem musiet riešiť vôbec nič. Okrem toho spolubývajúci z pobožnej rodiny mi už dávnejšie predstavil svoju zelenú kamrátku s ktorou sa všetky starosti zdajú byť nepodstatné
a radosť s prítomnosti krásne skutočná aj bez snahy a aktívnej činnosti. Na polceste k maturite som spoznal ju. Nie nie, poznal som ju už dávnejšie. Ona si myslela že možno
som ten ktorého hľadá a ja nikdy nehľadal aj napriek tomu, že som bol často osamelý. Na rok sa mi rozsvietil život, viac jej svetlom ako mojím. Bavila ju chemia a fyzika a ja som
jej rád pomáhal s pokusmy. Zdalo sa mi že žijem. A päťlístok pohody ma sprevádzal po celý ten čas. Ďalšieho pol roka som bojoval skryto sám so sebou a rozmýšľal čím ďalej tým viac.
Až nakoniec vysvitlo že som útekom od reality prepadol na toľko že už to moja vtedajšia priateľka nebola ochotná tolerovať. Snažila sa mi otvoriť oči a aj sa jej to podarilo. Bohužial
som bol počas nášho spoločne stráveného času príliš egocentrický a moje sľuby nestačili na vyváženie jej bolesti. Ten druhý samozrejme k udobreniu tiež moc nepomohol.
So zlomeným duchom som bez záujmu prijal voľbu technického smeru zo strany mojej rodiny a zvolil som isté prijatie na FEI. Medzitým som sa teda vrátil k svojej jedinej záľube a odmaturoval som v rámci možností ako sa na mladého inteligentého človeka patrí.
Moje najdlhšie leto som strávil výletmi po slovensku, chatami a festivalmi. Raketu a papierky som mal samozrejme vždy po ruke. Rok na vysokej škole sa vliekol a počas neho som nadobudol
pocit že vlastne neviem kto som. S niečím podobným sa stretne vraj každý a tak som pokračoval v štúdiu a študentskom živote zaužívaným spôsobom. Netešil som sa ale ešte stále som sa zvykol smiať.
Učil som sa a prechádzal. Už len s odretými usami kedže hlas šepkajúci: "toto nie je ono" naberal na intenzite. Ignoroval som ho a tým aj všetko dalšie čo mi chcel povedať. 
Letný semester je zamnou a aj keď nemám jednu skúšku nevadí. Trávu som už peknú chvíľu nevidel a ani mi nejako extra nechýba. Idem do Californie. Tam sa všetko vyrieši. Pri najhoršom sa vyresetujem
a budem si raziť cestu za titulom a pri najlepšom zistím čo naozaj chcem. Tri mesiace ma vtrhli do iného sveta. V kalifornii je legálne pestovať 6 rastlín pre vlastné použitie
ak máte lekárske povolenie takže jointík po robote je normálna vec. Umývanie riadu v reštaurácii ma iritovalo ale fungoval som. Mal som sa s kým rozprávať a realita vlastného života bola tisícky kilometrov vzdialená.
Aby som to príliš nenaťahoval. Odišiel som zo školy s tým že idem študovať niečo čo ma baví. 6 Mesiacov som strávil ničnerobením. Zoslabol som na duchu i na tele. Cez kamaráta som sa dostal do velkej korporácie
v ktorej pochybujem že sa udržím. Práca ktorú robím je čisto teoretická a relatívne dosť zložitá. Nehovoriac o tom že to je celý den sedenie za počítačom. Boľavý chrbát je tu somnou vždy a stále.
Strácam kamarátov ale rodina sa ma snaží udržať na nohách. Mám dosť už teraz ale viem že v živote bude všetko už len zložitejšie a náročnejšie. Nemám cieľ a neverím že keby som nejaký mal splním ho.
Každý jeden deň myslím na to ako sa už ráno nezobudiť. Revolver už pozná útroby mojej ústnej dutiny ale nemal som dosť odvahy. Okrem toho niekde v uzadí mysle tancuje silueta zenového pokoja
a naplnenia.